Mával som večer určitý rituál (nie, nie je to obhrýzanie palcov na nohách). Poprdkávajúc do fotelky som chlípal mamine skvelé polievky po týždni bojovej stravy na internáte a pozeral správy. Hovoril som si: Sleduj tie správy človeče, nech vieš čo sa deje na rodnej hrude. Nech nie si ako Neo, keď ho z Matrixu odopli. Ale po čase mi akosi prestávalo chutiť (nie kvôli mame, jej kuchárske kung-fu je z roka na rok lepšie). Začala ma páliť záha. Poznáte ten pocit. Keď sa vám červík poští v krku a vy len prehĺtate a nič. Potom vám začnú tiecť gembriny, ako keď sa pozriete na citrón a už viete čo nasleduje. Dlho som nevedel prísť na to, čím to je. Až raz sa na konci správ ozval taký zvláštny hlas.....
Neďaleko malého rybníka sa narodilo malé strakaté káčatko. Pobehovalo sem a tam, šantilo a hralo sa spolu so svojimi bračekmi a sestričkami. Poďte všetci za mnou ideme sa učiť plávať! Zavolala na nich mama kačka a vydala sa smerom k rybníku a káčatká jedno za druhým pekne v rade za ňou. Ja budem prvé! Ja budem prvé! Kričalo strakaté káčatko a utekalo o zlom krky. Ešte jeden skok a už je vo vode....
Ty kokso a zase ten červík.......
